Čo je vlastne dôležité

  Všetko sa dá popliesť. Alebo povedať viacerými spôsobmi. Aj ja to idem popliesť. Mám pre vás príbeh. Na tom sa zhodneme asi celkom ľahko. Ide o jednu pani, ešte žije. Či ešte žije aj jej muž, to neviem. Ale nejde ani tak o ňu.

Mala syna. Nech je Jano. A ten si vzal Anku. Keď som pred pár mesiacmi volal s mamou, povedala mi, že zomrela. Ale teraz z iného konca. Rozvinieme to klbko, dačo popletieme, dačo upletieme.

            Jedna pani, ktorá bývala v našej milej dedine, bola skutočne zapálená pre hľadanie Pána. Pravdaže to robila podľa toho, aké informácie sa jej dostávali. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že keby spoznala oveľa originálnejšie spôsoby hľadania Boha, iste by jej vyznanie vyznievalo aj adekvátne originálne a zorientovane. Ale o tom možno inokedy.

Jej muž tieto ideály chápal, hoci asi ich nenasledoval tak, ako ona. Jej syn jej mohol urobiť veľkú radosť, keby sa stal kňazom. Prečo to neurobil, nuž to malo viac dôvodov. Možno aj jeden celkom prostý, intelektuálny. Postačilo mu dokončiť strednú školu, vysokú nechcel. Túžil po obyčajnom živote v prírode, na dedine, pri zemi. Sadiť, siať, žať. Našiel si dievča. Anku. A práve toto všetko veľmi nenadchlo jeho mamu. Preto sa odrazu zazdalo, že ak Jano príde domov a povie: žením sa s Ankou, rodičia požehnajte nám! – práve mama by povedala: Nie! A to Ankina povesť obsahovala úprimné hodnotenie, a to dobré a čestné dievča. Rovnako úprimne nasledovala svoju vieru v Boha. Dokonca sme spolu hrali divadlo. Sú to teda riadne roky. V tom hodnotení sa našla predsa len chybička krásy, narodila sa o pár rokov skôr ako Jano. A to jeho mame vadilo.

A tu sme práve pri kameni sporu a pri tom, ako si to Boh vyriešil. Poslal svojho proroka. Jednalo sa o muža nesmierne zbožného. Nemyslím to nijako ironicky. Mal túto autoritu medzi celým svojím okolím. A to i medzi mužmi, ktorí uznávali, že jeho viera je pravé chlapské vyznanie. A niet v nej hrania, predvádzania sa a pýchy. Falošnej zbožnosti. Ale u nás existoval aj presný opak. Ale o ňom táto poviedka nie je.

Normálne si uvedomujem, že popisovaním vlastnej spomienky spred rokov sa tuším vrhám na prípravu na napísanie svojho životopisu. To bude čítanie! Späť k nášmu príbehu.

Tento zbožný úprimný muž vyhľadal Janovu mamu. Niekto ho nevolal. Presne ako v Písme jednoducho dostal rozkaz z hora, z neba. Šiel. Prehovoril s milou pani. Práveže nikto nevie, čo jej povedal. Ale od tej chvíle súhlasila so sobášom svojho syna.

Zbožný muž teda vykonal veľkú misiu. Strašne mi to pripomína Bibliu, Sväté Písmo. Konkrétne príbehy Eliáša  a Elizea. My všetci môžeme po takom len túžiť. Položili by sme hŕbu otázok, zamotaných životom, aby sme našli lepšiu cestu. Akoby len jemným pokynutím by nás posunul k dobrému vzťahu k Bohu a životu. Všetko by zapadlo do seba, fungovalo.

Ale čo ak ten muž za tou pani prišiel, aj misiu splnil... Boh mohol byť spokojný. Ale čo ak nebol až taký zbožný, správny, ideálny...? Asi sa pýtate, kam tým mierim. Nie, ja sa len pýtam. V každom prípade to ešte stále poukazuje na komunitu schopnú posúvať sa vpred, dopĺňať sa. Umožňovať Bohu zasahovať naše životy. A možno nevyhľadávať mimoriadnych zázračniakov. Ale vyhľadávať komunitu kresťanov. Veď tamtí sú jednotlivci a cirkev je komunita bratov a sestier. Nie poloprázdnych priprázdnych nádob čakajúcich konečne nejakého úprimne hľadajúceho Boha, ktorý ho dokáže aj počuť.

A čo ak tá páni ani nikoho nevypočula. Nijaký človek za ňou nešiel, aby umožnila šťastie svojho syna? Čo ak sama dovolila Bohu, aby si robil plány, ktoré sa jej zdali zlé, možno nezrelé a bláznivé? Tak potom tá jej viera mala nejaký sebabudujúci spôsob existencie. Nebola len zväzkom hmly, ale mala kontakt na Boha. Boh v jeje duchovnom nazeraní mohol rozprávať. Neodsúdila ho na nemotu. Aspoň takto si to vysvetľujem.

Jano prežil šťastie i nešťastie. Ich manželstvo podľa toho, čo som počul, prinieslo obom šťastie. Avšak Anka pred niekoľkými rokmi umrela. Dozvedel som sa to neskoro a len medzi rečou. Choroba zničila jej pozemskú prítomnosť. Rozhodnutie dovoliť toto manželstvo zo strany jej svokry patrí k tým šťastným, hoci neľahkým. Anka tu nie je. Jano sa vraj obetavo a hrdinsky stará o dve dcéry, ktoré osireli ako on.

To, čo ma na tomto zaujalo je bolestivý ľudský príbeh. Znovu tá pálčivá, bolestivá a úprimná otázka, ako vyzerá úprimne veriaci človek v mojej komunite. Ako môže dnes Duch nakladať s hociktorým z nich. Sú nás miliardy a sme ako rozliata voda. Tečie, kde sa dá, ako sa dá, kontaminuje sa. Ale aj obohacuje, mineralizuje sa.

V každom prípade tento príbeh ma povzbudil, že Duch aj v našich časoch vnuká ľuďom, ako sa majú zachovať. Vytláča mudráctvo, neúprimné falošné prejavy úcty k Bohu. Veď ako inak by to malo byť?! Boh miluje svoje deti. Je prítomný medzi svojimi synmi a dcérami. Hovorí, nie je nemý. Koná. Chráni a buduje a vykupuje aj v nešťastí.

Ak sa dakedy pôjdem zas raz pozrieť ku nám, do môjho drahého rodného kraja, určite sa na Jana ešte poriadne povypytujem.

+