Moc na námestí

Po tieto dni, snáď za mesiac, sa stalo veľa vecí. Zabili dvoch mladých ľudí. Ján Kuciak sa pokúšal poukázať na pravdu. My, mnohí z nás, čo sme vyšli na námestia, sme chceli niekoľko vecí. Zistiť, kto a prečo ho zabil. Mesiac a nič

Prečo? Chceli sme, ak sú takéto podozrenia, aby nielen padla vláda plná arogancie a čoraz ťažšie zakrývateľného podvodu, ale aby boli predčasné voľby.

            Námestia sa zaplnili tak, ako si to nikto nevedel predstaviť. Zároveň, ako je v našej krajine tradícia, sa začal protipohyb. Výsmech tých, ktorí niečo robia, o niečo sa usilujú. Ľuďmi, ktorí vždy a všade všetko svojimi ústami pošpinia. A sedia doma. Nezaplnia ani jedno námestie. Niektorí si už trúfli na meno Jána Kuciaka, čo bolo tabu ešte aj pre budúcich vyšetrovaných z bývalo terajšej vlády.

            Rovnako do toho vošla premyslená informačná vojna a diskreditačná kampaň proti námestiam zo strany, ktorej hrozí zánik.

Dnes...

            Teraz je tu však otázka, čo ďalej. Dosiahli sme, čo sa desať rokov nedarilo. Ale prirodzene bez volieb to nie je nič. Vláda je stále napojená na strany, ktoré sa zdiskreditovali ako sa len dalo. Volanie po voľbách nemôže prestať. Či už neostane nič iné, ako sa zapojiť do tiahleho procesu referenda.

            Ak si tam niekde niekto myslí, že teraz dostal nečakaný dar a má dva roky, aby kradol a zastrašoval, ničil, zakrýval stopy, tak sa proste zmýlil. A s tým ani asi už nerátajú. S čím vlastne rátajú!? Bábková vláda nemá zmysel.

            Ak sme doteraz nemlčali, musíme ísť ďalej! To je odkaz Jána Kuciaka!

            Inak krajina bude nielen stagnovať, ale pôjde k horšiemu. To nie je dobré.

Čo ďalej...

            Tridsať rokov sa krajina potáca. Myšlienka, že dva tri razy zaplnené námestia všetko do koreňov vyvrátia nie je na mieste. Všetky ciele sú krátkodobé, strednodobé a dlhodobé. Spoznávame silu, akú máme. Nemá zmysel ju zas odhodiť do politicko spoločenskej depresie. Potrebujeme pokračovať.

            V žiadnom prípade nemám nijaké hotové recepty, to nemá asi teraz nikto. Každý sa obzerá.

            Snáď len niekoľko poznámok. Ak by si chcel niekto sprivatizovať aj námestia, tak to proste nejde. Akákoľvek nová organizácia v žiadnom prípade nesmie byť politická. I tak by stroskotala. Ak by vznikla nejaká spoločenská organizácia, akú by mala náplň? Ako by sme vedeli ovplyvniť jej vedenie? Stanovy? Bude dostatočne široká pre všetky názorové prúdy, ktoré nateraz stoja vedľa seba? Ideme na námestia hlavne ako občania, nie ako nijaká platforma. Potrebujeme čisto servisné veci. (Bratislava si poradí i tak. Aspoň prestanú isté reči.)

            Je isté, že jednota, ktorú prežívame je opodstatnená. Zhodujeme sa v tom, že chceme, aby vládla vláda zastupujúca ľudí, nie zaplatená oligarchami a mafiou. V momente, ako začne predvolebný boj sa táto jednota stratí kvôli príslušnosti k iným politickým a svetonázorovým veciam. My, kresťania, nikdy nenaletíme istabulskému tmárstvu.

            Toto poukazuje na to, že námestia bez ďalšieho politického napojenia na parlament nepresadia svoje zámery.

            A práve o to ide. Ako čeliť námietke, že je jedno či sa zbavíme zkorumpovanej koalície, keď ich zamestnávatelia si budú chcieť kúpiť iných. Toto je jedna dôležitá otázka, ktorú treba zodpovedať. Skúsenosti iných krajín ukazujú, že istá cesta existuje. Aj keby mala trvať ďalších 30 rokov. Oligarchia, mafia... Ako s nimi zatočiť? To je veľká téma, ktorá sa poriadne ani neotvorila.

            Ak sa naozaj stane, že títo ľudia budú uzurpovať moc ešte dva roky, je to čas na prípravu. Po tých dvoch rokoch musia prísť relevantné sily s jasnou predstavou. Čaká nás veľa práce.

30. výročie Sviečkovej manifestácie

            Som hrdý, že vychádzame do ulíc práve v tomto termíne. Slovensko má precedens. Urobili ho kresťania so sviečkami obkľúčení štb, pohľadom soc. vlády, pána Válka... Bití, zatýkaní, valcovaní. Zdalo sa, že to nemá zmysel. (Inak ďalšia vec, za ktorú tu nikto neniesol zodpovednosť.) Nemalo to zmysel podľa tých spokojných a smutných... Ani rok 1989. Ale komunizmus padol a Cirkev dostala dar slobody. Je na inú diskusiu, ako sa ho podarilo využiť.

            Toto je z tisícov vecí, ktoré kresťania dali Slovensku.

            Aj dnes my, kresťania, stojíme na námestí. Nie je ani ľavicové, ani pravicové, ani kresťanské, ani genderistické. Patrí všetkým. Rovnako budujeme krajinu ako iné skupiny obyvateľstva. Zdôrazňujeme, že bez osobného obrátenia, pokánia nie je možné napredovať v spoločnosti ani v štáte.

            Je isté, moje osobné presvedčenie je, že podporím tie sily, ktoré budú vychádzať zo zásad kresťanstva. Budú za život, proti genderu, proti korupcii, za všeobecnú spravodlivosť.

            Tí kresťania pred 30. rokmi mali víziu, že to má nejaký zmysel. Ich odkaz, odkaz Jána Kuciaka, ktorý tiež mal kresťanské pozadie, nás vedie znovu na námestie a nielen tam. Vyzýva nás k zodpovednosti a hľadaní dlhodobejších riešení.

            Ešte raz. Uvedomili sme silu. A niečo sme dokázali. Všetko je na začiatku, nenechajme zločincov ďalej páchať zlo, nedajme zaspať tej sile, ktorú máme za dobré veci.

            Stále platí ja to, že zachovanie pokoja, nenásilia voči našim oponentom je súčasť našej sily.

            Nech Boh nedá zaspať sile, ktorú zobudil, nech ju použije na dobré, nech žehná všetkých ľudí dobrej vôle. Nech žehná Slovensko, aby sme sa zbavili temnoty tak v nás, ako vo vláde.